Bola jedna úplne obyčajná rodinka, mama, otec a ich syn Timko. Rodičia s radosťou vychovávali svojho jediného syna. Svet sa im obrátil naruby, keď jedného večera inak zdravý Timotej (vtedy mal jedenásť rokov) vyhlásil, že ho bolí hlava a nič nevidí. Pre masívne krvácanie do kmeňa mozgu upadol na dlhé mesiace do kómy.
Timotejovi telo vypovedalo službu v čase, keď sa svet začal utápať v strachu z kovidu, prijímali sa opatrenia, pomocou ktorých sa mala nákaza eliminovať. Po niekoľkých týždňoch, keď sa uvoľnili opatrenia, sa celé dni, od rána do večera, striedali rodičia pri synovom lôžku, rozprávali sa s ním, dúfajúc, že ich počuje. S nešťastnými rodičmi cítilo aj ich okolie. Po desiatich mesiacoch sa rodičia rozhodli, že Timoteja zoberú domov, pretože jeho stav sa nemenil. V obývačke umiestnili polohovateľnú posteľ, starali sa o neho, umývali ho, polohovali, kŕmili pomocou špeciálnej hadičky. Bolo to presne 28. decembra, keď otvoril oči. Doma bolo v ten deň veľa sĺz radosti a dojatia. Odvtedy veria na vianočné zázraky a všetkým ľuďom, ktorí bojujú s akýmkoľvek utrpením, odkazujú, aby sa nevzdávali. Lekári dávali Timkovi minimálne šance. Bolo otázne, či bude vidieť, počuť, chodiť. Timotej sa síce prebral, ale vôbec sa nedokázal hýbať. Nerozprával, nemohol prehĺtať, a teda ani piť či prijímať stravu. Pre rodinu to bol začiatok dlhej odysey. Predtým ako Timotej upadol do kómy, bol urastený, mocný chlapec. Za desať mesiacov na lôžku bez prirodzeného pohybu vychudol, akoby sa scvrkol, svaly, šľachy, kĺby mu vypovedali službu. Bola nutná urýchlená pomoc odborníkov, aby sa telo naučilo to, čo preň predtým bolo samozrejmosťou.
Pre Timotejových rodičov prišla ďalšia dávka neskutočnej radosti, keď v januári po prvom rehabilitačnom pobyte v AXIS Medical povedal prvé slovo – mama. Už sú tomu dva roky, čo sa ich jediný syn prebral z kómy. Odvtedy postupne napreduje. Už po prvom pobyte v piešťanskom rehabilitačnom centre začal prehĺtať, rodičia ho konečne mohli kŕmiť pomocou lyžičky. Cez slamku zase dokázal piť vodu. Dokázal sa aj posadiť s pomocou rodičov. „Jeho šľachy boli stiahnuté, nemal žiadnu silu, každý ohyb ho veľmi bolel. V centre s ním veľmi tvrdo cvičili, nám sa tisli slzy do očí, on bol však veľmi statočný, nevyronil ani slzu, ani raz sa nesťažoval, že ho to bolí, že nevládze,“ spomína Timkov otec. Sprvoti so synom komunikovali tak, že doma mali umiestnenú veľkú tabuľu s písmenami, postupne však Timotej vďaka svojej odhodlanosti začal rozprávať. Zlomový bod v ich živote nastal, keď sa doma po spoločnej porade dohodli, že sa vráti do školy, medzi deti. Jeho otec ho už druhý školský rok každý deň sprevádza do školy a celé vyučovanie trávi vo vestibule. Je jeho zdravotný asistent. Timotej má stále problémy s chôdzou a so stabilitou, ani reč ešte nie je taká ako u zdravých detí. Timotej spomína, že jeho najviac potešilo, keď si konečne sám zaviazal šnúrky na topánkach.
„Tato, poďme cvičiť.“ Túto prosbu počúva otec od svojho syna v pravidelných intervaloch. Timotej váha, či sa chce vrátiť k futbalu. Lákajú ho individuálne športy, ako je tenis či golf alebo lukostreľba. Teraz má však cieľ: chce konečne behať. S otcom trénuje každý deň, ešte však potrebuje intenzívne rehabilitovať.
