Emmka sa narodila príliš skoro už v 25.týždni s hmotnosťou len 480 gramov. Šance na život v podstate žiadne, veľmi minimálne. Prvé týždne boli len o tom, či prežije ďalší deň. Lekári mi poradili dať ju pokrstiť, aby odišla ako anjelik. Mala veľmi silné antibiotiká, zápaly v tele, otravu krvi, oživovali ju hneď po pôrode. Dlhé týždne bola na umelej pľúcnej ventilácii, neskôr maska a potom kyslíkové okuliare. Každý deň som za ňou cestovala do Martina, aby som bola pri nej. Ako dvojmesačná bola inkubátorom prevezená do Bratislavy na operáciu očiek, ktorú tiež zvládla. Boli sme v nemocnici 5 mesiacov, tesne pred Vianocami sme konečne odchádzali domov, síce stále na kyslíku, ale DOMOV. Dnes má 13 mesiacov, korigo desať, stále sme na kyslíku, ale už len v noci. Cez deň len málokedy. Hlavičku zatiaľ Emmka neudrží, cvičíme denne Vojtovku. Absolvovali sme už jeden rehabilitačný pobyt a určite pomohol. Je pred nami ešte ďaleká cesta, no bojujeme. Hlavne Emmka bojuje. Aktuálne jej zistili strednú poruchu sluchu, tak čakáme na načúvatka. Veľmi by som si priala postaviť ju na nohy, samozrejme najskôr udržať hlavičku a sedieť. Ako matka samoživiteľka to mám však veľmi náročné, pretože štát nám zatiaľ nepomohol vôbec. Nárok nemáme na nič, len na ZŤP preukaz, pretože je vraj ešte malinká a nič viac nepotrebuje. No cvičiť potrebujeme práve teraz a nie až keď bude veľká. Emmka už zabojovala, teraz musím zabojovať ja za ňu. Ďakujeme za každú pomoc.
Mám sen udržať hlavičku, naučiť sa sedieť a postaviť sa na nôžky 👶
